Vyrastal v Tatrách, no vrcholy po celom svete zdoláva už takmer 30 rokov. Je našim kráľom osemtisícoviek a prvým Slovákom, ktorý zdolal tzv. Korunu Zeme. Keď sa povie mobilita, nie sú to len jeho túlavé topánky. Ako hovorí, bez auta, lietadiel, ale aj zvierat, nosičov, či dokonca mobilu a mobilných aplikácií by si už život horolezca nevedel predstaviť. A čo je jeho snom? „Aby som dokázal liezť na vrcholy aj ako 90-ročný v dobrom zdraví a s kamarátmi. Lebo horolezectvo nie je len o výkonoch, ale o celej atmosfére,“ prezrádza pre magazín Business Lease náš najúspešnejší výškový horolezec Peter Hámor.Ako si užívate leto? Ste „horský“ typ počas celého roku, alebo viete leňošiť aj pri mori? Som skôr horský typ. Pri vode je to len vtedy, keď sa vraciame z nejakých kopcov, prípadne v rámci výletov zájdeme na jeden až dva dni k moru. Ale nie som rezortný typ.Máte aj obľúbené hory, kde sa vám oddychuje najlepšie?Keďže som z Tatier, najradšej oddychujem tam. Už som v nich veľa prešiel a preliezol, ale vždy sa rád vraciam na miesta, kde mi je dobre. Leto je však pre nás aj sezóna. Máme viac roboty a nájdeme si na oddych len jeden či dva dni, keď ideme na túru s manželkou alebo kamarátmi.Vrcholy zdolávate už takmer 30 rokov. Ste našim najúspešnejším osemtisícovkárom a prvým Slovákom, ktorý zdolal tzv. Korunu Zeme. Popri tom aj nespočetné vrcholy. Spočítali ste už niekedy, koľko ste ich spolu zdolali? Nie som fanúšikom štatistík, takže netuším J. Dokonca nepočítam ani expedície. Viem len, že som na expedície začal chodiť od roku 1986 a odvtedy ich absolvujem každý rok. V podstate každoročne som aj v Himalájach. Podľa mňa je ešte stále niekoľkonásobne viac kopcov, kde by som len chcel ísť, ako tých, kde som už bol. Neviem, či sa mi to podarí, ale snívať treba.Napríklad?Neviažem sa na konkrétne miesto. Kopce ma fascinujú bez ohľadu, či sú to Himaláje, Karakoram, Andy či Tatry. No rád by som sa dožil toho, že budem liezť aj ako 90-ročný pri plnom zdraví a s dobrými kamarátmi. Lebo horolezectvo nie je len o výkone, ale o celej tej atmosfére. Rozhovory o horách a o lezení, od plánovania výstupu až po návrat domov. Toto by som si chcel užívať čo najdlhšie :-)[caption id="attachment_3006" align="alignleft" width="300"]
V SZ stene Annapurny[/caption]Ako dlho sa plánuje taká expedícia?Záleží, o akú ide. S kamarátmi máme napríklad naše vysnívané ciele odložené v takom potenciálnom „šuplíku“. Pri výstupoch či iných stretnutiach vždy dôjde k debate, čo by sme ešte chceli a kam by sme mohli ísť. No a niekedy zistíme, že chceme to isté, a začíname plánovať. Napríklad, ak ideme do Himalájí, v prvom rade sa dohodneme na aký vrchol a akou cestou chceme výstup uskutočniť. Potom napíšeme známym, ktorých už v Nepále máme, či sa takýto výstup dá vôbec uskutočniť. Ak áno, urobí sa rozpočet, ktorý zahŕňa všetko od dopravy, nosičov, ubytovania, povolení, jednoducho všetky náklady na expedíciu. Následne zisťujeme, či sme schopní financie zohnať. Ak áno, tak začína reálne plánovanie. Celá komunikácia sa v dnešnej modernej dobe dá zvládnuť rýchlo, takže za 2-3 mesiace má expedícia reálne kontúry. Po týchto menej príjemných veciach nasleduje tá príjemnejšia časť - samotný výstup.Aká zmes kondície, adrenalínu, húževnatosti, odolnosti a nepoddajnosti pomáha horolezcovi, aby vrchol nielen zdolal, ale aby sa aj bezpečne vrátil? Všetko, čo ste povedali. Na rozdiel od iných druhov športu horolezci trénujú v podstate celý život, lebo najlepší tréning je lezenie samotné. Samozrejme, pred expedíciami sa venujeme v rámci tréningu záťažovejšej fyzickej príprave, lebo vysoké kopce to vyžadujú . Psychická príprava je už v tom, že pripravujem samotnú expedíciu. V hlave modelujem situácie, čo by sa stalo, keby došlo k nejakej komplikácii. Žijem s tým kopcom.Vždy teda máte aj alternatívy?Samozrejme. Výškové horolezectvo je najmä o improvizácii. Málokedy ide všetko podľa plánu. Prekvapiť vás môže počasie, nejaká choroba, ktorá vás vyradí na týždeň, prípadne si vyžiada odchod domov a taktika sa musí upraviť. Čím máte viac skúsenosti a čím lepšie poznáte fungovanie svojho organizmu, tým je pre vás jednoduchšie zvládať takéto neplánované situácie.Máte pred výstupom aj nejaké rituály?Kedysi som hrával hokej, potom futbal a viem, že športovci sú poverčiví. Spočiatku som si moje rituály ani neuvedomoval, no skutočne niektoré úkony dodržujem vždy. Napríklad pri obliekaní do výstroja, pri príprave, pri začiatku lezenia. Urobil som to tak po prvý krát, keď sa mi výstup podaril, a odvtedy vždy. Nikdy si napríklad neobúvam prvú pravú topánku, vždy začínam ľavou. Ale ďalšie rituály neprezradím J.Vašou prvou osemtisícovkou bol Mount Everest. Následne pribudli ďalšie osemtisícovky a vrcholy, na niektoré ste sa aj opätovne vrátili. Podľa čoho si k nim vytvárate vzťah? O kopcoch, kam idem, viem veľa už vopred. Informácie, fotografie či videá sa dnes získavajú ľahko, takže potom už ide len o konfrontáciu s realitou. Keď je ten kopec pekný a mám šťastie na atmosféru, podmienky, počasie, ľudí, a je mi tam dobre, vtedy sa mám chuť tam vrátiť.Ktorý je vašim TOP?Najčastejšie som bol na Annapurne, a hoci je Annapurna považovaná za najnebezpečnejšiu osemtisícovku, bol sa tam štyri krát. Poznám tam každú stenu, každý hrebeň. Ako pri jedinej osemtisícovke som bol dvakrát na vrchole. Takže pre mňa možno Annapurna, hoci to nechcem hovoriť nahlas, lebo kopce sú nezbedy. Nechcem jeden uprednostniť pred ostatnými. Mám všetky rád a všade by som sa rád vrátil, aj keď Annapurnu mi už manželka tak trochu zakázala J.Spomenuli ste jedinečnosť atmosféry. Na vašej webovej stránke aj zverejňujete zápisky z expedícií. Modelujú teda hory aj tamojších ľudí?Tým, že sú podmienky v horách tvrdšie, sú tvrdší aj ľudia, ktorí tam žijú. Na druhej strane, sú priamejší a milší vo vzťahu k iným ľuďom. Hory ich nútia fungovať spoločne, je tam srdečnejšia komunita, nie je tam toľko podrazákov.Čím hory zmenili vás?To by museli povedať iní, sám to nedokážem posúdiť. No po tých všetkých výstupoch a expedíciách som opatrnejší. V horolezeckom svete to znamená, že sa viac bojím. Aj vzhľadom na mnohé nepríjemné skúsenosti sa snažím viac predvídať. Chyby a zlé rozhodnutia by sa v horách mohli vypomstiť.[caption id="attachment_3010" align="alignleft" width="300"]
Vrchol Makalu[/caption]Takže ani nemávate nesúlady medzi tým, čo velí hlava a čo chuť a adrenalín poznávať? Odjakživa sa snažím predchádzať rizikovým situáciám. A som spokojný, že hory boli ku mne zatiaľ vždy láskavé. Lezenie vo vysokých horách obsahuje aj vysokú mieru objektívneho nebezpečenstva. Tým, že tam idete, prijímate riziko života v horách, ktorý je nebezpečný. Lavína, padajúce kamene, počasie. To sú veci, ktoré neovplyvníte. Musíte mať šťastie, aby ste sa vyhli nebezpečnej situácii. Horolezec si v hlave musí už vopred ujasniť, prečo a ako veľmi chce svoj cieľ dosiahnuť a akú mieru rizika je ochotný akceptovať, kde je jeho hranica. Lebo ak to začne riešiť počas výstupu, už je neskoro. Ako náhle chcete vystúpiť len do nejakej výšky a o vrchole uvažujete len v intenciách „možno“, tak sa tam nikdy nedostanete.A ako viete, kde je hranica, ktorú už nemožno prekročiť?To sú tie skúsenosti. Čím je človek v horách viac, tým sa dostáva viac do nebezpečných situácií, ktoré musí zvládnuť. Aj hory ho naučia, čo je ešte akceptovateľné. A podobne je to aj s obtiažnosťou výstupu, aké náročné ciele si pred seba staviate.Pamätáte si aj konkrétnu rizikovú situáciu, ktorá bola najhoršia?Boli viaceré. Ale vždy, keď ste v probléme, rozmýšľate, ako z toho rýchlo von, čo robiť, prípadne ktorým smerom ísť, aby to dobre dopadlo. Asi najhorší zážitok som mal v roku 2008 na západnom hrebeni Annapurny, keď nás v ôsmich tisícoch prekvapila búrka a bili do nás blesky. Nemáte sa kam skryť, kam uhnúť a ochrániť sa. Nemám rád, keď nedokážem veci ovplyvniť a som len obeťou.[caption id="attachment_3009" align="alignleft" width="300"]
Pod 3. táborom na hore Ama Dablam[/caption]A kde ste mali najkrajší zážitok?Asi opäť na Annapurne. No ani nie tak s kopcom, ako s kamarátmi horolezcami, s ktorými som tam bol. Bolo to obdobie od roku 2004 do 2010, kedy som liezol s poľskými horolezcami, Piotrom Pustelnikom a Piotrom Morawskim. Boli to fantastické expedície, kde sme si dobre rozumeli. Naše výstupy boli náročné, hodnotné, ale pre nás jedinečné tým, že nám bolo spolu dobre po ľudskej stránke.Medzi horolezcami je viac ako kdekoľvek potrebná dôvera – že sa jeden na druhého môžete spoľahnúť aj v krízovej situácii. Ako si ju budujete?Dôvera sa buduje rovnako, ako v akejkoľvek inej komunite. Samozrejme, nešiel by som na ťažké expedície s niekým, koho nepoznám. Dôvera sa vždy buduje na základe osobných skúsenosti s daným horolezcom. Začíname s kratšími a jednoduchšími výstupmi a postupne, najmä v krízových situáciách prídete na to, ako je na tom ten druhý fyzicky aj psychicky. Prípadne, ak už má za sebou ťažké výstupy, ako sa choval počas extrémnych situácií. Či neodíde od kamaráta, keď ide o život. V takých chvíľach to musíte mať v hlave dobre poukladané. Musíte mať charakter a morálku. Hory síce človeka nezmenia, no tým, že sú podmienky v horách extrémnejšie, vlastnosti človeka sa viac zviditeľnia - aj tie dobré, aj tie zlé.Dokážete počas expedícií spolu aj vtipkovať?Určite. Napríklad Piotr Pustelnik bol v tomto vždy špecialista. Dokázal aj v ťažkej, alebo nebezpečnej situácii použiť veselý verš, alebo vtip a uvoľniť tak atmosféru. Niekedy zas stačí použiť napríklad repliku z filmu, ktorý všetci poznáme, a napasovať ju na nejakú situáciu pri lezení, a už je to štartér smiechu.[caption id="attachment_3007" align="alignleft" width="300"]
Na vrchole Gasherbrum I Traverse 2008[/caption]Ak by ste neboli z Popradu a spod Tatier, myslíte, že by ste horolezectvu rovnako prepadli?Neviem. Ale hoci som robil aj iné športy, skončil som v Tatrách. Pravdepodobne to má človek v génoch, že skončí tam, kde mu to do DNA zapísali rodičia a prarodičia. Ja som spokojný a šťastný.V prípade vašej mobility sú to hlavne nohy, ktoré využívate. No okrem nich, bez akého prostriedku mobility si už deň neviete predstaviť?Tým, že sa venujem horolezectvu a väčšinu času som mimo civilizácie, je komunikácia dôležitá vec. Od satelitných zariadení – GPS, cez mobily a podobne. Bez nich už neviem fungovať. No a potom je to akákoľvek doprava – od lietadiel až po nosenie nákladu na chrbtoch zvierat a, samozrejme, vlastné nohy.Máte aj nejaké obľúbené aplikácie v mobilnom zariadení?Samozrejme. Najdôležitejšou je horská záchranná služba, kde na jeden klik odošlete svoju pozíciu horskej záchrannej službe so žiadosťou o pomoc. Potom je to predpoveď počasia a množstvo máp, aj turistických, ktoré pomôžu zorientovať sa aj v tých najodľahlejších oblastiach. V kombinácii s GPS, ktoré mám nielen na hodinkách, ale aj na ostatných zariadeniach, je to obrovská vec. Pri lietaní a presunoch na letiskách zas využívam gate guru, pri hľadaní ubytovania booking.com a ďalšie.Veľa využívate aj auto. Akú značku vozidla máte a podľa čoho ste si ho vyberali? Nie som fanúšik jednej značky, ale už viac rokov máme Ford Galaxy. Je to väčší model, vyberali sme si ho pre priestor. Je pre sedem ľudí, takže sa môžeme presúvať viacerí. No a keď ideme s manželkou na lezecký výlet, po sklopení sedadiel máme dosť veľkú a pohodlnú posteľ na spanie. Som s ním spokojný. Je spoľahlivý.V krízovej situácii by ste si ho vedeli aj opraviť?To nie. Nie som mechanik. V dnešnej dobe, kedy sú autá tak sofistikované a možnosti na akékoľvek amatérske opravy minimálne, si netrúfam vymeniť ani žiarovku. S výnimkou tankovania a dopĺňania kvapaliny do ostrekovača nechávam ostatné na servis.A aký ste šofér? Prejavuje sa vo vás viac zodpovednosť či chuť ísť do rizika? Opak toho, aký som v prípade lezenia v horách. V aute som pokojný a pasívny vodič. Radšej idem pomaly, pribrzdím, kolóny ma nestresujú, jazdím predpisovo, využívam tempomat. Mám rád pohodovú jazdu.Aj ticho ako v horách?To nie. Potrebujem hovorené slovo, inak by ma to uspávalo. Dokonca, aj keby som mal pustený hard rock. Ak je však v rádiu hovorené slovo, posádka môže aj spať a ja dokážem šoférovať.Cestu si aj dopredu plánujete ako pri výstupe, alebo chodíte, kam vás cesta zavedie?Väčšinou robím pracovné cesty, kde musím dodržať termín príchodu, takže ju plánujem s dostatočnou rezervou. Podobne vyzerajú aj dovolenkové cesty. Pozriem si trasu, predpokladaný čas a vždy si nechám aj rezervu na návštevu nejakého zaujímavého miesta, ktoré mám možnosť vidieť po ceste.Máte aj nejaké najvtipnejšie zážitky, prípadne naopak, nechalo vás niekedy vozidlo v štichu?V štichu ma auto nechalo raz, na diaľnici cestou z Prahy, ale pomohol mi kamarát. Zavolal odťahovku a nakoniec sa aj nepríjemný zážitok skončil veselo a príjemne. Zostali sme u neho ešte deň. Vtipných situácií na ceste veľa nie je, ale niekedy sa bavím na reakciách zúrivých vodičov, na ich gestách a mimike, na ich zbytočnej agresivite, ktorá je mimo môjho chápania.Zo skúsenosti Business Lease vidieť, že kým v západných krajinách je operatívny lízing rozšírený a firmy či ľudia nepotrebujú vozidlá vlastniť, u nás je stále veľa Slovákov, ktorí majú radi vlastnícky vzťah pred mobilitou. Vy ste na tom ako? Musíte auto vlastniť, alebo ho beriete len ako prostriedok dopravy?Viem si predstaviť, že by som auto nevlastnil. Pre mňa je auto vec, ktorá mi pomáha presúvať sa. Nemám k nemu nejaký citový vzťah a nedávam mu meno, ako mnohí moji kamaráti. Keby boli podmienky operatívneho lízingu výhodné vzhľadom na to, koľko jazdím a koľko do toho investujem, nemal by som žiadny problém ísť do toho.Veľa sa v rámci ekológie diskutuje o e-mobilite. Ste nastavený eko či vám vonia benzín a diesel? Mám naftový motor. No teší ma, že v Poprade už jazdia autobusy na elektrický pohon. V Zermatte pod Matterhornom napríklad zakázali spaľovacím motorom vjazd do mesta už dávno. Podobne by to mohlo byť aj v Tatrách. Máme tu národný park, tvárime sa ako ekológovia a podľa mňa by práve tu mali elektromobily najväčšie opodstatnenie. Obdobne v rámci veľkých miest. Pokiaľ ide o moje cestovanie, robím tisícky kilometrov a sieť nabíjacích staníc ešte nie je taká rozšírená, aby som cestu mohol komfortne prejsť. Ale ako náhle sa infraštruktúra rozšíri, všetkými desiatimi som za elektromobil.Snímky: archív Petra Hámora, na titulnej fotografii s manželkou Marikou v HimalájachKontakt pre médiáBusiness Lease Slovakia s.r.o, City Business Center I, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava 2p.volckova@businesslease.sk, tel.: +421 2 5810 3860, www.businesslease.sk
