Matej Tóth pre Business Lease magazín: Na rozdiel od tenisiek autá nezvyknem zodrať

Jeho tenisky a hlavne nohy, ktoré ho živia, sú hlavným zdrojom jeho mobility.. Je trojnásobný olympionik, majster sveta aj Európy či víťaz v Svetovom pohári. A hoci ho v úspešnom rozbehu po zlatej olympiáde v Riu na čas pribrzdila neoprávnená dopingová aféra, skromnosťou, húževnatosťou, cieľavedomosťou a disciplínou, patrí medzi vzory v športe, aj verejnom živote. „Neviem si predstaviť ani hodinu bez pohybu,“ priznáva v rozhovore pre online magazín Business Lease najlepší slovenský chodec na 20- a 50 km Matej Tóth.


Počas svojej kariéry ste nachodili už toľko kilometrov, že by to vystačilo na tri okruhy okolo Zeme. Kam až by vás vaše nohy dokázali zaniesť na jeden šup, bez oddychu?

Za 22 rokov mojej kariéry mám skutočne nachodených už 100 tisíc kilometrov. No odpoveď na vašu otázku by bola skôr v rovine hypotéz. Určite by to bolo viac ako 50 km. Asi by to bolo viac o hlave.

V mobilite sa zjavne spoliehate do veľkej miery na nohy či tenisky. Ako však vyzerá vaša mobilita v bežnom živote, ak by ste urobili napríklad rebríček najvyužívanejších spôsobov?

Moju mobilitu by som zhrnul do jedného slova- hypermobilita. V pohybe som stále. Ešte aj keď ležím, riešim pracovné záležitosti na mobilných zariadeniach. Mobilita je aj moje zamestnanie – chôdza ma živí. Ale kvôli množstvu povinností je pre mňa na prvom mieste v rebríčku mobility auto. Potom nasledujú nohy – rád okrem tréningov využívam tento základný lokomočný pohyb. No a v rámci mestskej mobility – v Banskej Bystrici využívam aj bicykel a sem tam kolobežku požičanú od detí.

Ak by sme to rozmenili na drobné, čím ráno začínate deň a čím ho končíte? 

Ráno začínam schodmi. Zbehnúť zo spálne dole vyvenčiť psa. Potom popri raňajkách nasleduje mobilný telefón, prejdem si najnovšie správy, vypočujem obľúbené podcasty. Presun na Duklu býva rôzny. Podľa počasia a zaneprázdnenosti využívam auto, nohy alebo bicykel. Cestou odprevadím deti, keďže ich škola je po ceste. Počas tréningu je to už len o nohách. Auto využívam hlavne mimo mesta na dlhšie presuny – niekedy ho z garáže ani nevytiahnem, inokedy z neho poriadne ani nevysadnem. Často cestujem do Bratislavy, ale aj do iných kútov Slovenska.

Je aj niektorý druh mobility, bez ktorého si neviete predstaviť deň, napríklad na opustenom ostrove?

Ja si neviem predstaviť ani hodinu bez pohybu. Našťastie chodiť sa dá aj na opustenom ostrove, takže to by mi asi nechýbalo. Deň si neviem predstaviť bez mobilu. Telefón mám pri sebe takmer neustále. Stačí, keď ho odložím na 2-3 hodinky a keď ho skontrolujem, mám tam asi 20 zmeškaných udalostí. Takže na opustenom ostrove by som bol neskutočne šťastný, ak by som mal od neho pokoj.

Keď sa povie auto, čo pre vás najmä znamená? Praktický prostriedok prevozu z bodu A do bodu B, vášeň…

Som chlap. V každom chlapovi je kúsok chlapca. Pre mňa je auto komplex všetkého. Predovšetkým dopravný prostriedok, ale poteší ma, keď je aj estetické s pekným dizajnom a dokáže aj potešiť a vzbudiť vášne.

Jedny tenisky vám, ako ste prezradili, vydržia niečo cez 500 km, teda za rok je to 10 párov. Ako je to s autom? Ako často ho meníte?

Spolupracujem s automobilkou Kia, ktorá sa stará o moje vozenie, takže menenie áut je v jej réžii. Ale aj naše domáce auto nezvykneme mať extra dlho. Na rozdiel od tenisiek však autá nezvyknem zodrať.

A akej značke holdujete v súkromí?

Auto vyslovene pre mňa mám, ako som spomínal, prenajaté od Kii. Momentálne už rok jazdím na Kii Optima SW. Ale aj domáce auto máme tejto značky. Už tretí rok máme Kiu Sorento. Počas pracovného týždňa na ňom jazdí väčšinou manželka, ale využívame ho aj spoločne na rodinné výlety či dovolenky.

Podľa akých kritérií si vyberáte vozidlo?

Musí spĺňať požiadavky našej rodiny. To je predovšetkým spoľahlivosť, komfort, veľkosť- 7-miestne prevedenie a veľký batožinový priestor, vyšší posed, pohon 4×4, automatická prevodovka, slušná výbava – hlavne bezpečnostná a komfortná. Mne osobne, keďže väčšinou jazdím po diaľnici, vyhovuje nižšie auto, tiché, komfortné a úsporné.

Ste teda prívrženec dieslu a benzínu, alebo by ste sa nebránili aj hybridnému nabíjaniu, prípadne priamo elektrine?

Na životnom prostredí mi veľmi záleží, aj keď, paradoxne, za posledné obdobie sme mali len diesel. Skúšal som však aj hybrid a veľmi ma bavilo jazdiť ekonomicky-ekologicky. Takže do budúcna nevylučujem, že by sme také auto mali doma.

Akú šancu dávate priamo elektromobilite? Dokáže sa podľa vás presadiť do budúcnosti?

Držím elektromobilom palce. Verím, že ich bude behať čoraz viac a keď sa dorieši nabíjanie a dojazd, budem určite potenciálny zákazník.

Takže, ak by ste si mali vybrať vysnívané vozidlo, bolo by to vaše terajšie, či iné?

Aj keď sa o autá zaujímam a emócie u mňa vyvolávajú rôzne – od športiakov až po terénne, nemám žiadne, ktoré by som mal vysnívané. Som maximálne spokojný s našim momentálnym vozidlovým parkom.

Slováci majú stále tendenciu vozidlá vlastniť, často až do rozpadnutia sa. Pritom v západnej Európy je napríklad podľa údajov Business Lease podiel operatívneho lízingu už viac ako 60 percent. Ľudia využívajú hlavne mobilitu. Ako ste na tom vy? Viete si predstaviť, že by ste si do budúcna aj rodinné vozidlo tiež len prenajímali, napríklad na operatívny lízing?

Určite si to viem predstaviť. V podstate vďaka mojej reklamnej zmluve s Kiou už tri roky fungujem na podobnej báze ako operatívny lízing. Má to množstvo výhod. Mám k dispozícii skvelé nové autá, ktoré síce nie sú moje, ale mám sa na čom voziť a nemusím sa v podstate o nič starať. Len šoférovať a tankovať. Myslím, že aj pre nepodnikateľov to stojí na zváženie.

A aký ste šofér? Denný či nočný? Potrebujete si cestu dopredu plánovať, využívate navigáciu, alebo sa radi nechávate prekvapiť, kam vás cesta dovedie?

Keď treba, tak som nepretržitý šofér. Našťastie šoférujem rád, takže si pobyt za volantom užívam a nerobí mi problém odšoférovať aj tisíc kilometrov denne. Väčšinou mám cesty naplánované na minútu, takže musím mať celkom presnú predstavu koľko a kde budem cestovať. Využívam aj navigáciu. Obľúbil som si Waze, keďže vie celkom dobre odhadnúť dojazd a to my pomáha zmanažovať si čas. Nerád sám seba hodnotím, ale som rád, že na to množstvo kilometrov, ktoré mám za 17 rokov šoférovania za sebou, som nezažil vážnejšiu nehodu. Riešil som akurát jednu malú škodovú udalosť.

 

A v rýchlosti jazdy sa vo vás ako šoférovi prejavuje aj olympijský víťaz v rýchlochôdzi, alebo máte radšej ležérnu jazdu a nevadí vám aj státie v dlhých kolónach?

Ten kúsok chlapca tam je a niekedy si pobyt za volantom užívam. Keď nestíham, patrím medzi rýchlejšie autá na ceste, ale drvivú väčšinu času jazdím rovnomerne s tempomatom, to také strojové tempo ako pri pretekoch J. Kolónam sa hlavne snažím vyhýbať a predvídať. Aj vďaka navigácii Waze sa mi to väčšinou darí. Ale keď sa v kolóne ocitnem, tak sa snažím upokojiť, lebo tak ako v pretekoch, ani v kolóne vám nervozita nepomôže.

 

Takže ako riešite emócie v pohybe?

Som len človek, takže niekedy aj mne prasknú nervy a za volantom si zanadávam. Našťastie väčšinou cestujem sám. Ale inak som skôr pokojný a empatický šofér. Často ďakujem smerovkami, ospravedlňujem sa, keď niekoho obmedzím. Cesty by boli oveľa bezpečnejšie, ak by sme viac potláčali vlastné ego a mysleli aj na iných účastníkov. Pamätám si na jednu krízovú situáciu, ktorá sa stala dávno, mali sme ešte len Emmku, manželka bola tehotná a spoza zákruty sa na nás vyvalilo auto v protismere, ktoré prebiehalo kamión. Neviem, aký zázrakom sme sa na tú cestu zmestili, zastal som asi milimeter od zvodidiel. Vtedy som si uvedomil, že v situácii, keď ide o život, nemáte čas ani chuť nadávať. Srdce som mal ešte zopár minút v hrdle a v aute zostalo ticho. Až neskôr sme to predýchali a krvný tlak sa vrátil do normálu. Ale mám aj zábavnejšiu, aj keď tiež dosť nebezpečnú príhodu. Stala sa nám nedávno pri ceste na cyklovačku k Neusiedlerskému jazeru. Na streche sme mali 4 bicykle, ale ja som si pri montáži nosiča pomýlil doťahovacie skrutky a tak som ho poriadne nepripevnil. Čudoval som sa, prečo mi autá blikujú. Až pri Seredi mi jeden vodič ukázal na strechu… Tak som zišiel z diaľnice. Bicykle, našťastie, na streche zostali, ale priečne nosiče sa po lyžinách pomaly kĺzali viac a viac dozadu. V podstate zadné pätky už boli mimo strechy. Našťastie to dobre dopadlo, o pár minú boli nosiče na mieste a dobre pripevnené.

Spomínali ste Waze, využívate v aute aj iné „vychytávky“?

Keď cestujem sám, tak rád počúvam hovorené slovo, takže spojenie auta s telefónom je samozrejmosť a v ňom podcasty. No a na rodinných výletoch sa snažíme mať veselo. Na dlhých cestách príde na rad aj rozprávka na tablete, ale bežne sa v aute rozprávame, spievame, aj hráme hry, napríklad, hádaj na čo myslím. Keďže sú baby už staršie, radi púšťajú pesničky z mobilu pre celú posádku. Vždy sa striedajú po jednej pesničke a tak im celkom rýchlo cesta ujde.

Akú najdlhšiu cestu ste štvorkolesovým tátošom absolvovali?

Myslím, že najdlhšia cesta bola na preteky do Švajčiarska, bolo to asi 1200 km. Dlhšie trasy už radšej lietame. Niežeby som to v aute nezvládol, ale prísť na preteky po hodinách sedenia v aute by bolo náročné.

Radi aj navštevujete nejaké nové miesta? Máte aj svoje top?

Priznám sa, že mne je úplne jedno kde sme. Najpodstatnejšie je, aby sme boli ako rodina spolu. Počas sezóny precestujem toho dosť, takže mne úplne stačí byť doma. Ale zase moje baby radi cestujú, takže aj po dlhšom pobyte v zahraničí si po návrate domov prebalím veci a vyrážame na výlet alebo dovolenku. Radi spoznávame Slovensko, hlavne hory, ale aj kúpaliská.

 Nechalo vás už auto niekedy na ceste v štichu?

Vyslovene v štichu ma auto nikde nenechalo. Pred olympiádou sme zažili zaujímavú cestu na najdôležitejšie sústredenie do talianskeho Livigna. Je to cez 1000 km. Išli sme väčšia skupina na dukláckej dodávke Mercedes. Ale už po 50 kilometroch – niekde pri Novej Bani – nám odišlo turbo. V núdzovom režime sme sa vrátili pred Duklu. Auto nám vymenili za iné, všetky veci preložiť a o 2 hodiny neskôr ako bol plán, ale predsa sme vyrazili na sústredenie. Nakoniec sme šťastne dorazili tam, skvele sme odtrénovali, aj sme sa vrátili domov, aj som vyhral olympiádu.

Takže adrenalín v podstate pomohol J. A v cudzine ste „krízovku“ už tiež zažili?

Ak bol niekedy nejaký problém, tak sme vždy volali nášmu šoférovi na Dukle, ktorý nám väčšinou poradil. Napríklad cestou do St. Moritzu sme chceli tankovať v bezcolnej zóne v Samnau. Do dediny vedie asi 10 kilometrové prudké stúpanie. Na začiatku stúpania sme mali síce už rezervu, ale ešte dostatočný dojazd. Auto nám ale zdochlo asi v polovici stúpania ďaleko od pumpy. Práve šofér nám poradil, aby sme auto nejako otočili dole kopcom. Tým, že sa auto dostalo do stúpania, nafta sa presunula dozadu nádrže a do motora už nešla. Keď sme to otočili, naťahali naftu, tak auto naštartovalo. Zliezli sme dole, tam natankovali a šli ďalej.

V súvislosti so zvyšovaním premávky, ale aj bezpečnosti dopravy sa objavujú rôzne vízie, ako bude doprava vo svete v budúcnosti vyzerať. Od autonómnych vozidiel po futuristické modely. Ak by ste vy mali byť vizionár, ako by mobilita mala vyzerať?

Úplne ideálne by bolo, keby sa vymyslel spôsob cestovania ako v Startreku. Stlačím odznak na hrudi a trasportujem sa na miesto, kde chcem. Hlavne na konci dlhodobých sústredení, keď sa neviem dočkať domova a rodiny po tom túžim. Ale reálnu víziu nemám. Pamätám si, že keď som v prvom ročníku na ZŠ (1989-pozn.) kreslil ako si predstavujem rok 2000, tak som tam mal lietajúce autá. Vývoj je síce rýchly a nie až tak ako moje predstavy, takže sa nechám prekvapiť, čo nám šikovné mozgy prinesú v budúcnosti.

FOTO: archív Mateja Tótha


Kontakt pre médiá

Business Lease Slovakia s.r.o, City Business Center I, Karadžičova 8, 821 08  Bratislava 2

p.volckova@businesslease.sk, tel.: +421 2 5810 3860, www.businesslease.sk

Kontaktujte nás

  • This field is for validation purposes and should be left unchanged.